Jeseň je už tu a v plnej paráde. Oznámili mi to nielen kalendár či nižšia teplota ale aj hodinky. Neviem ako vy, ale ja si ešte matne spomínam na posuny času počas života bezdetného. (Žiaľ. Radšej by som zabudla. Moje detné JA kvôli tomu strašne neznáša to bezdetné JA). Tá hodina spánku naviac. Hmmm… A to príjemné zistenie, že nie je desať hodín ale iba deväť… Skoro vždy som tento posun zaregistrovala na poslednú chvíľu, takže to nečakane milé prekvapenie iba znásobovalo pocit blaženosti. 
Ako je to dnes? Dnes je posun času rana istoty nie prekvapenie. Rodič, ktorého potomok vstáva okolo 5:30 ráno slovo blaženosť nemá v slovníku. A posun o hodinu späť je 100% istota dlhého a nekonečného rána. 

Tento rok padol “milý zážitok” prechodu na zimný čas na víkend jesenných prázdnin. Teda na jeden z mála víkendov v roku, ktorý sme sa vybrali stráviť do supráckeho hotela v horách. 


Chceli sme totiž mať nejaké tie prázdniny aj my s mužom a v hoteli je väčšia šanca, že:
  • sa staršie deti zabavia s novými kamošmi, ktorých si tam nájdu,
  • ak aj nie, bude tam nejaký animačný program, vďaka ktorému o nich budeme vedieť iba sem-tam,
  • ak aj nie, vďaka túram a bazénu budú dobre spať,
  • to najmladšie bude fascinované novým prostredím a zabaví sa teda aj samé,
  • ak aj nie, bude tam nejaký animačný program, vďaka ktorému o ňom budeme vedieť iba sem-tam,
  • ak aj nie, vďaka túram a bazénu bude dobre spať,
  • dokážem konečne navštíviť SPA alebo aspoň jednu sauničku,
  • nemusím variť a prať ani upratovať,
  • v hotelovom bare bude nejaké dobré vínko,
  • keďže budú deti dobre spať, budeme dobre spať aj my.

Ono je toho dosť, prečo to má svoje výhody ale ako najväčšiu samozrejme považujem tú kombináciu vzduch - šport - voda - spánok a jej vplyv na naše najmladšie dieťa. Predstava spánku do siedmej mi pomaličky vracala do slovníka slovko blaženosť…

A potom… Plná nádeje som večer narazila vo výťahu na oznam o posune času. 

Nič. Skrátim to. 4:30 (áno, po starom 5:30 ale koho to zaujíma?) zaznelo prvé “Otovo!”, ktorým nám dieťa dáva na javo, že je ráno a prišiel čas na hranie. 
Nerodič by možno namietol, mali ste ju uložiť neskôr spať. Milý nerodič, základné pravidlo detského spánkového režimu je, čím neskôr do postele, tým skôr vstane. Aspoň u nás to platí dokonale. Skúšali sme to mnohokrát, a samozrejme, že sme to skúsili aj teraz. A voilá. 4:30. Vrazili sme jej fľašu mlieka do ruky, čím sme mohli získať ďalších krásnych 10 minút spánku. Avšak predchádzajúce dohadovanie, kto z postele vstane a to mlieko pripraví nás tak prebralo, že kým dopila, stáli sme obaja oblečení a umytí pri dverách. Diagnóza rodič.
 
A tak sme vzali naše milené dieťa a jeho hračkovak na romantickú prechádzku spiacim hotelom. Treba uznať, že to malo svoje čaro. Prítmie, počuješ vlastné kroky a cupitanie toho zvera. Prázdny a vyľudnený detský kútik bol pre drobca vo fáze “moje!” skutočným rajom. Na chvíľu. Pri recepcii sme 15 minút z okna pozerali, či niečo neuvidíme. Neuvideli sme. Boli sme v lese. 
Zato prichádzajúci personál zažíval skutočný Halloween:  
- “Počujem tu nejaké hlasy.”
- “Čo hlasy, ja tu počujem dieťa!”
(trocha sme sa v ponožkách šmýkali po vstupnej chodbe). 

Týmto ranným strašením sme si ich ale evidentne získali (alebo sa nad nami zľutovali?) a o chvíľu sme mali na stole KÁVU! Normálnu, aj s tým keksíkom k nej.


Nakoniec sme sa fakt celkom bavili. Ostatní mali žúrku večer, my ráno. Divné a nemienim z toto robiť tradíciu, ale fajn zážitok. Len škoda, že sme si nevzali niečo z minibaru. 

Dajte vedieť, ako ste sa s posunom času popasovali vy. 
Marína