Ahojte. Volám sa Marína, a pred 3 rokmi som založila www.dennikbabatka.sk. Lebo som bola a stale som presvedčená, že spomienky sú veľmi dôležité. Ak mám použiť nejaké klišé - je to niečo, čo nám nik nevezme. Ono sa to hovorí asi viac o zážitkoch, ale načo sú zážitky, keď si ich nepamätáme, že ano. 

Samozrejme mám na mysli spomienky príjemného, vtipného či až komického charakteru, predovšetkým také, čo majú schopnosť zanechať na nás pozitívnu stopu. Zhlukom takých spomienok by malo byť napríklad útle detstvo, ktoré je však často príznačné aj tým, že si ho zväčša nepamätáme. Teda ja si pamätám, keď som ako 4 ročná vytopila susedov, pretože som neverila, že v obývačke nemôže byť more. A tiež keď som ako 3 ročná skúšala lietať na kolobežke.  Ak máte podobný zážitok (hlavne z následkov), asi si ho tiež pamätáte. 

Avšak naše útle detstvo obvykle výrazne prežívajú hlavne rodičia. Nie vždy sa dá povedať, že sa priamo bavia, čo ako súčasní rodičia iste poznáte. 

Tak napríklad. Počas prvých 3 mesiacov od narodenia naša dcéra neprespala viac ako 25 min vkuse. A v kočíku vonku ani to nie. Vôbec to nebolo príjemné a vôbec som sa nezabávala. Keď si však teraz po 2 rokoch (stále nie dokonale vyspatá) spomeniem na to, ako sme sa ju snažili uspávať je mi fakt vtipno. Ako som neraz preležala hodinu v absolútne neuležatelnej polohe (a potom 2 dni nemohla hýbať krkom), len aby som sa nepohla a nezobudila ju, ako som sa neraz skoro počúrala (a raz som si aj cvrkla), pretože som sa bála vstať z postele a vydať zvuk (cháp našľapnúť na zem), ako som schytala totálnu ranu od dverí do kúpeľne, ktoré som nevidela, lebo som nechcela cvaknúť vypýnačom…. Aké všemožné spôsoby sme ja a jej otec vymýšľali, aby zaspala, a keď konečne zaspala, ako sme sa nerozprávali, skoro nedýchali, nechodili na vécko, len zostali na mieste bez pohybu a užívali si chvíľu jej spánku. Ako na mňa zazeral, keď som prevrátila stránku na knihe (Ticho, zobudíš ju!), podotýkam o poschodie nižšie ako mala dcérka izbu (jasné, že sa zobudila práve na tú jeho poznámku). Teraz sa na tom rehoceme ako blázni. Veď sme sa správali ako blázni ☺

Našťastie, s odstupom času negatívne pocity ustupujú a aj na týždne výrazného spánkového nedostatku v prvých rokoch dieťaťa dokážeme my matky/rodičia hľadieť tak nejak inak, veselšie a s humorom. 

Avšak zistila som  ešte jednu vec. Že nám rodičkám a rodičom ani slonia pamäť nestačí. S príchodom detí sa množina zážitkov (a povinností) rozrastá geometricky a je nemožné uchovávať ich v mozgu všetky. Teda hlavne, ak tam chceme uchovať ešte aký taký mozog a aspoň sporadicky ho zapájať na veci iné ako materské.  

Preto www.dennikbabatka.sk. Potrebovala som si vytvoriť externú pamäť. Pre seba, pre okolie a hlavne pre to škvrňa, aby som mu mohla o 15 rokov (keď mi bude vyčítať, že som najhoršia matka na svete) chrstnúť do tváre všetky tie protivnosti, ktoré stváralo ono mne. Aj keď skôr mám v hlave takú tú romantickú predstavu, že má 18 a ja jej darujem denníček 0-18 so spomienkami a autentickými pocitmi mňa i rodiny a ona sa od dojatia rozplače. Alebo ešte gýčovejšie, je tehotná a my spolu na gauči pred kozubom pozeráme jej denník na tablete. Rozplývame sa nad fotkami, smejeme sa nad komentami a pri nealko punči jej hovorím historky, ktoré sa mi k tej ktorej fotke či míľniku vynárajú. No, nech je to akokoľvek, ak máte túto potrebu aj vy, smelo sa registrujte. Je to ľahké aj pre nás, matky na materskej. 

Všetko dobré a veľa zážitkov,
Marína