Predvčerom pršalo. Prechádzali sme sme s Bubom okolo komplexu ihrísk, a napriek dažďu boli obsadené tenisové aj beachvolejbalové kurty. Bubo na hráčov v plavkách chvíľu ticho pozeral a potom mu to nedalo.

“Mamiiii, veď prší. Prečo hrajú? Oni nemoknú? “

Pustila som sa do teórie o odhodlaných športovcoch, tvrdých tréningoch a výdrži, opatrne a s rozvahou, snažiac sa, aby žiadne slovo nemohlo byť následne použité proti mne. Zároveň som sa však v duchu zmierovala, že ďalšia otázka bude ohľadne futbalu v gumákoch.

“Mamiii, a aj náš dedko bol hrať v daždi, aj on je obhlodaný golfista?”

Skoro som nezvládla riadenie od smiechu. Hlášky máme na dennom poriadku ale takto som sa už dávno na žiadnej nepobavila. Aj keď “teta s ružovým perím” (perami) či otázka “ako sa ti tá Dorotka z brucha vyliahne?” mali tiež svoje čaro.
Uvedomila som si, akú dôležitú súčasť detstva a spolužitia tvorí reč a hlášky. Najskôr nepochopiteľné asociácie a náhrady reálnych slov, neskôr milé skomoleniny a potom zásadné otázky či vtipné mudrovanie.

Po príchode domov pribudla v Denníku bábätka nová kategória “hlášky”. Nájdete ju v časti Obľúbené. Takže zapisujte, milí, obhlodaní denníčkari. My si zatiaľ zahráme futbal v gumákoch.

Všetko dobré,
Marína