Bubo bude mať v auguste päť rokov. Neuveriteľné, ten čas letí neskutočne. Aj keď fakt, je, že niekedy mi to už pripadá ako večnosť. Ako keby môj život pred otázkami “prečo?” a “čo?” ani neexistoval :) 

Minule sme mali vážnu debatu v aute cestou zo škôlky. Cez narodeniny sme sa dostali k veku, odtiaľ k pamäti a k spomienkam. Spýtala som sa ho, čo si pamätá zo svojích minuloročných narodenín. Odpovedal mi dosť vyčerpávajúco. Z tých predtým (tretích) si pamätal základné momenty ale musela som mu našepkať (“pamätáš si tú leviu tortu?”, “dostal si hojdačku, vies, nie?” a pod). Pri tých predtým už logocky nepomohlo nič. A tak sme prešli na tému, čo by si z nich chcel pamätať. A viete čo povedal?

Že či som ho ľúbila, a čo sme mali na raňajky.

“Hmm, to si asi nepamätám”, povedala som, potom, ako som ho ubezpečila z veľkej lásky. Okamžite prifrčalo povestné “prečo???” s nezakrývaným prekvapením a jemnou výčitkou v hlase.

Prečo, prečo, lebo som zabednený dospelák, ktorý zväčša pochopí, až keď je neskoro. Lebo si pamätám všetky tie klasické veci ako tortu, kto bol u nás, čo dostal, ako híkal nad sviečkou a podobne (no, ani nie tak pamätám, ako sú zachytené na fotkách, a preto utkveli v závitoch viac). Všetko bezpochyby milé a dôležité časti oslavy, avšak nemám v hlave žiadne cenné maličkosti, ktoré mu prezradím len ja. Nepamätám si nič, čo bude iba NAŠA spomienka. Nič, čo mu po rokoch pripomenie tú neskutočnú hĺbku citu, ktoré sme cítili (netrvrdím, že to musí byť raňajkové menu).

Ja vlastne ani neviem, čo by to mohlo byť. Neviem, pretože si na to nepamätám!  A pri tom stačil denník!

Preto vrelo odporúčam, nezabudnite popri “obligátnych” faktoch zapísať do denníčka aj vaše dojmy a pocity, bezprostredne počas dňa a oslavy, či tesne po nich. Zhodnoťte váš prvý spoločný rok, porozjímajte, podumajte. Tie pocity sú jedinečné, tak zrejme ich dokážete popísať iba vtedy. No a pre istotu si tam dajte aj to raňajkové menu.

Všetko dobré,

Marína