Bubo bol tento rok opäť súčasťou mužskej veľkonočnej výpravy. Zúčastnil sa síce i po roky minulé, viac však ako maskot než ako skutočný dodržiavač tradícií. Tento rok to na začiatku vyzeralo inak. Počúval rozprávanie o tradíciach, chystal korbáč, tešil sa na vajíčka (mamina, ja vajíčka milujem najviac na svete!) a ako správny chlap asi aj na to, že vypadne z domu.
Bol preč celý deň. Keď sa vrátil, vyzeral úplne spokojne.
“Šibal si?”
“Nie.”
“Polieval si?”
“Trošičku.”
“A čo si teda robil?”
“Zbieral darčeky!”
Opäť maskot. Dieťa veľmi rýchlo pochopilo, že v prípade štvorročných nie vždy platí to slávne “bez práce nie sú koláče”. Žiadne kecy o kráse a zdraví a podobne ním vôbec nepohli. Naopak, tváril sa, že sú mu tieto sadistické tradície nepríjemné (zaujímavé, mňa obliať a vyšibať nemal absolútne žiadny problém!), za čo si zaslúžil od každej vytrápenej babky, tetky a kamarátky odmenu.

Hrdo mi ukázal svoju tašku. Tušila som samé čokolády a kinderká. Prehrabával sa v nej o dušu, zazrela som skutočné maľované vajíčko (vďaka teta!), dokonca i banán a jablko (wau!)… “Počkaj, hľadám tie papieriky” bolo jediné, čo som z neho dostala.
Nakoniec dieťa vytiahlo 2 päťeurovky. Dychtivo mi ich so slovami “tak a teraz mi ukáž, ako vieš čarovať” podalo. Čakala som na povel typu urob z toho T-rexa alebo niečo také, ale on že “Tatino povedal, že ty mi toto premeníš na peniažky, ktoré si dám do pokladničky. A potom mi premeníš na peniažky aj loptu, dobre?”.

Chcela som mu povedať, že ja viem meniť tak akurát peniaze na loptu a aj to nie vždy, vysvetliť správne slová a detaily slovenského jazyka, avšak ten obdivný pohľad…Mala som pocit, že som minimálne Saxana. Vzala som si peniaze, vzala som si loptu a vyhlásila, že urobím, čo pôjde. 

Prešli štyri dni. Z bankoviek sa samozrejme vykľuli mince, lopta je však stále lopta. Prosím, poraďte nejaké kúzla! Ďakujem.

Všetko dobré,

Marína

PS: inak…2 päťeurovky? Za ničnerobenie? Štvorročnému?? No dobre...