Poznáte Elma?

Tú červenú postavičku z detskej relácie Sesame Street, aj keď u nás nie veľmi vysielanú. Ak nie, tíško vám závidím.

Ak áno, opatrne sa pýtam - odkiaľ?

Podľa mňa máte totiž nasledovné možnosti:

a)     z relácie Sesame Street, čo síce môže narušiť beztak labilnú psychiku rodiča batoľaťa (nehovoriac o batoľati samotnom - Elmo sa totiž v relácií prihovára predovšetkým deťom medzi prvým a tretím rokom života), je to však podľa mňa ten lepší prípad zoznámenia sa,

b)    mali ste tú česť prísť do kontaktu s jeho plyšovou verziou, a tu máme opäť 2 možnosti:

    1. u susedov/známych/neznámych a pod. – výborne, budete mi rozumieť ale pravdepodobne ste sa vyhli následkom takéhoto kontaktu,
    2. u vás doma – ups!

U nás nastal prípad b) 2. 

Pre tých, kto to nevie, plyšový Elmo, nie je len taký plyšový Elmo. Jeho pointou je hysterický smiech piskľavým falsetom, ktorý sa spustí vždy, keď zákerné dieťa stlačí hračke brucho.  A dieťa to brucho stláča. Dnes v čase medzi 19:00 a 19:15 dokopy 13x. Rozhodla som sa otestovať vlastné hranice trpezlivosti, “nájsť to dieťa v mojom vnútri” a nekaziť zábavu. Tak som si nasadila slúchatká, pripojila sa na internet a…  zistila som, že niečo nie je v poriadku. So mnou alebo so zostatkom sveta…

Tá príšera sa volá Tickle Me Elmo, bola vymyslená v roku 1996 pred Vianocami (ako inak, Američania), zacielená na deti vo veku 1-3 roky, a hneď v prvom roku spôsobila hystériu. Nákupnú hystériu! Hračka, ktorá bola uvedená do predaja za necelých 30 dolárov sa predávala podpultovo za niekoľko stovák, ževraj až do 1.500 USD!!! 14.12. 1996 bol v návale “elmománie” v jednom kanadskom obchoďáku dokonca takmer ušľapaný jeden predavač, nakoniec vyviazol “len” s pomliaždeninami a holým zadkom (pri súboji o ďalšie rehotajúce sa hračky mu ževraj strhli aj džíny!). Odvtedy prišlo na trh niekoľko inovovaných verzií mučiaceho nástroja rodičov, vrátane toho, čo máme doma (smiech je len základ týrania, oveľa horšie sú tie piskľavé výkriky “Ešte! Ešte! Prosím!”). 

O 19:30 sa na Elmovi smialo nielen moje skutočné dieťa, hystericky pošklbávalo kútikom už aj tomu môjmu “vnútornému”. Ani nie tak zo zábavy, skôr nervný tik v počiatočnom štádiu. Zodpovedná matka vo mne však zhodnotila, že na vínovú anestéziu je ešte priskoro, a tak som rozmýšľala nad všetkými tými rodičmi, ktorí za toto vysolili stovky dolárov, o dušu zabárala prsty do gauča a tajne dúfala, že ôsma hodina (a Bubov spánok) príde skôr, ako sa môj nervný tik presunie aj k druhému kútiku úst.

A spomenula som si odkiaľ ho máme my. Daroval mi ho jeden klient - ako poďakovanie za úspešnú spoluprácu v roku 2008! Prosím vás, nabudúce naozaj stačí povedať iba “ďakujem”! Alebo na mňa zabudnite, nenahnevám sa. Fakt.

Všetko dobré,

Marína

Zdroj: vlastná skúsenosť a Wikipédia

čítajte aj: Rána