Vyliahol sa nám…dinosaurus. Veď čo iné, že áno.

Neuveriteľných päť dní som bola nútená s nadšením čumieť do zaváraninového pohára plného vody, v ktorom plávalo zelené, asi plastové vajce. A híkať nad tým, ako z neho postupne vylieza gumená príšera (nech bolo vyrobené z čohokoľvek, zafarbilo to sklenený pohár nazeleno - neumyteľne).

Vajco dieťa prinieslo z víkendovej návštevy u kamaráta, doniesla mu ho vraj Spánková víla (?!). Nosí deťom pod vankúš malé prekvapenia, ak pekne a dlho spia, ževraj… Našťastie, k nám taká nechodí a som presvedčená, že ani nebude. Aj keď Bubo dlho nechcel pochopiť prečo, “veď z Čuňova to k nám nemá až tak ďaleko”. A našťastie v tom vajce samé od seba puklo, a pozornosť nešťastného dieťaťa bez víly sa presunula na obsah pohára.

Prvý deň vyliezol chvost (aj keď sme sa chvíľu hádali, či to nie je hlava), postupne sa pridávali gumené laby, preliezla hlava (to už bolo jasné, že predtým išlo o chvost – táto časť príšery mala minioči). Bubo bol touto premenou posadnutý, a detsky nevinne prinútil k posadnutosti aj mňa. Menili sme jej vodu, čítali rozprávku, vymýšľali meno (vyhral Imro), príšera dokonca dostala čestné miesto pri stole a na noc ju Bubo zakrýval dekou! Idúc do supermarketu s polovyliahnutým dinosaurom plávajúcim v zaváraninovom pohári v kabelke som sa opätovne utvrdila v tom, že my matky sme skutočne neuveriteľne ľahko manipulovateľné tvory.

Ale nebojte sa detičky, naše vnúčence vám to vrátia za nás!

Všetko dobré,

Marína

PS. A pani v pokladni, čo na Imra zízala, kým som hľadala peňaženku ešte raz odkazujem: nie, nie je to rybička, je to normálny zaváraný dinosaurus, ktorého nosím v kabelke, no a čo?

Čítajte aj: Prečo dinosaury?